Denník N napísal: Zástupca veriteľov: Zákon o zastavení časti exekúcií nič nerieši, je len predvolebné promo

Väčšinu exekúcií starších ako päť rokov vedú štátne inštitúcie, ak chcel štát situáciu na súdoch riešiť, stačilo vydať generálny pardon, mohol tie exekúcie zastaviť, zákon to umožňuje, vraví viceprezident Asociácie slovenských inkasných spoločností Pavol Jakubov.

Na júnovej parlamentnej schôdzi, ktorá sa začne už v utorok, by mali poslanci rozhodnúť o zákone o ukončení niektorých starých exekúcií. Ministerstvo spravodlivosti navrhuje, aby sa to týkalo exekúcií starších ako päť rokov, v ktorých sa za posledných osemnásť mesiacov nevymohlo ani 15 eur. Ak je veriteľ presvedčený, že pohľadávku vymôže, môže podať opätovný návrh na exekúciu. Asociácia slovenských inkasných spoločností zastupuje veriteľov a zákon kritizuje. Jej viceprezident Pavol Jakubov v rozhovore vysvetľuje:

  • prečo zákon nepomôže súdom ani občanom;
  • ako mohol štát situáciu s exekúciami riešiť;
  • prečo je 5 rokov krátky čas na posúdenie starých exekúcií;
  • prečo treba zmeniť inštitút osobného bankrotu.

Prečo ste tak zásadne proti zákonu, ktorým zaniknú niektoré staré exekúcie?

Ako zástupcovia väčších veriteľov nevidíme zmysel zákona. Na jednej strane ministerstvo spravodlivosti prezentuje, že sa ním vyrieši veľký počet exekučných konaní na súdoch. Na druhej strane hovorí, že chce pomôcť ľuďom. Ani jeden z tých cieľov nebude splnený.

Prečo?

Lebo veľký počet exekučných konaní sa neskončí.

Na základe čoho si to myslíte?

Pretože zákon umožňuje podať opätovný návrh na exekúciu. Ľuďom sa teda nepomôže. Veritelia, ktorí si vyhodnotia dlžníkov ako bonitných, takéto návrhy podajú. Exekučná agenda sa tak len presunie z 52 okresných súdov na jeden banskobystrický. Okrem toho, voči zastaveniu exekúcií budú môcť podávať veritelia sťažnosti. Myslím si, že to budú využívať a tým počet súdnych konaní ešte narastie.

Takže žiaden „odpad“ exekúcií nebude?

Nejaký bude, to určite. Ale my vysvetľujeme, že väčšinu exekúcií starších ako päť rokov vedú štátne inštitúcie ako Sociálna poisťovňa, finančná správa, polícia, zdravotné poisťovne. Takže, ak chce ministerstvo zastaviť väčší počet exekúcií, stačí, ak to urobia generálnym pardonom, ako to urobila Sociálna poisťovňa. Alebo nech štát len navrhne zastavenie týchto exekúcií, zákon to umožňuje už teraz. Pri ostatných pohľadávkach nechajme veriteľom právo podať návrh na zastavenie. Minimálne sme za to, aby sa nezastavovala exekúcia v časti istiny, teda sumy, ktorú si dlžníci požičali.


Asociácia slovenských inkasných spoločností (asins)

Je záujmovým združením právnických osôb, ktorého účelom je propagácia dobrého mena profesionálnych spoločností zaoberajúcich sa inkasom pohľadávok. Vzniklo v apríli 2010 a združuje osem slovenských a medzinárodných inkasných spoločností, ktoré reprezentujú viac ako 90 % inkasného trhu. Viacerí členovia asins sú držiteľmi nebankovej licencie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. asins reprezentuje slovenský inkasný trh aj na medzinárodnej úrovni, je členom európskej federácie inkasných agentúr FENCA. 


Argumentovali ste tým už pri príprave zákona?

My sme s ministerstvom nerokovali pri príprave zákona. Väčšinou sme s nimi komunikovali len písomne. Stretnutie sme absolvovali až po skončení medzirezortného konania.

Prečo?

Stretnutie sme navrhovali, ale podarilo sa až po skončení pripomienkového konania.

To už asi bolo dosť neskoro.

Áno, ešte sme viedli krátku diskusiu o návrhu zákona, ale ministerstvo nás odkázalo s našimi pripomienkami na parlament, keďže už sa skončilo medzirezortné pripomienkové konanie.

Vy ste pripomienky dávali?

Samozrejme. Rovnako aj všetky asociácie, respektíve významnejší zamestnávatelia a veritelia. Asi najzásadnejšie pripomienky podala Asociácia zdravotných poisťovní. Upozorňovala, že nie je zohľadnený vplyv na rozpočet poisťovní.

Ministerstvo píše, že dosah na štátny rozpočet bude zhruba 40 miliónov eur.

V tom sú vyčíslené len poplatky, ktoré budú platiť štátne inštitúcie za zastavenie exekúcií a výdavky na bežnú prevádzku banskobystrického súdu. Nikde nie je zohľadnený nižší výber poistného a výpadok príjmov  Sociálnej poisťovne ani zdravotných poisťovní.

Ako budú mať výpadok príjmov, keď má ísť o exekúcie, ktoré stoja na súdoch a nedajú sa vymôcť?

Pri pohľadávkach štátnych inštitúcií dochádza k vymoženiu v exekúcii aj po piatich rokoch. Po prijatí zákona o zastavení exekúcií o tento príjem štátne inštitúcie prídu. Uvedený výpadok príjmov štátnych inštitúcií vykryjú všetci občania platiaci odvody a dane. A to je problém tohto zákona: ako zadefinovať nevymožiteľnú exekúciu?

Ministerstvo hovorí o exekúciách, v ktorých sa za posledných osemnásť mesiacov nevymohlo ani len 15 eur. Musia byť pritom staršie ako päť rokov.

Áno, ale existujú prípady, keď má dlžník napríklad tri exekúcie. Prvú, druhú by už aj postupne vyplatil v priebehu dvoch mesiacoch. Na tretí mesiac by sa tak mohla dostať na rad tretia, ktorá je staršia ako päť rokov. Predchádzajúcich osemnásť mesiacov sa v nej nič nevymohlo, no mohla by byť v priebehu roka vyplatená zo zrážok zo mzdy. Ale takto sa vlastne zastaví.

Nemá na to slúžiť tá možnosť pre veriteľov, aby v takýchto prípadoch, keď sú presvedčení, že peniaze vymôžu, podali nový návrh na exekúciu?

Myslím si, že štátne organizácie ako Sociálna poisťovňa či Všeobecná zdravotná poisťovňa to neurobia. Po prvé: nemajú dostatočné kapacity na preverovanie desiatok tisíc exekúcií. Po druhé: nebude ani politická vôľa podať opätovný návrh na exekúciu.

Nedosiahne sa tak vlastne to, čo navrhujete? Štátne inštitúcie exekúcie už viesť nebudú a súkromní veritelia sa rozhodnú, či budú na vymáhaní trvať alebo nie.

Dosiahne sa zastavenie exekúcií štátnych inštitúcií a súkromní veritelia môžu podať opätovný návrh. Takže dôjde k výpadku príjmov štátnych inštitúcií, keďže sa zastavia aj exekúcie, ktoré mohli byť v budúcnosti vymožené. Okrem toho sa daňoví poplatníci poskladajú 40 miliónmi eur na úhradu trov exekútorom. Veritelia, ktorí podajú opätovný návrh na exekúciu, zaplatia ďalšie poplatky (35 eur trovy exekútorovi a 16,5 eura za opätovný návrh). Pri podaní opätovných návrhov sa exekúcie prerozdelia aj medzi neschopných exekútorov, ktorí nebudú pripravení na väčší počet exekúcií. A hrozí, že súdy nevydajú poverenie na opätovnú exekúciu v dôsledku zmeny rozhodovacej praxe na súdoch.

pavol jakubov
Pavol Jakubov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tvrdíte, že dvadsať percent exekúcií sa začne splácať po piatich rokoch. Nie sú to exekúcie, pri ktorých sa čakalo, kým dlžník pôjde na dôchodok a na ten sa im potom siahne?

Nejaká časť z týchto dlžníkov môžu byť dôchodcovia. Ale ide skôr o dlžníkov, ktorých volám dlžník – profesionál, už poznajú celé fungovanie finančného systému. Vedia, aké podklady potrebujú banky či finančné inštitúcie, aby dostali úver. Ak už ho dostanú, tak vedia, ako sa vyhýbať plateniu. Často splatia jednu splátku, aby neboli trestne stíhaní a potom následne prepíšu majetok na blízkych, alebo sa zamestnajú tak, aby väčšinu platu dostali na ruku. Na výplatnej páske im tak ostane len minimálna mzda. Niektorí odchádzajú pracovať do zahraničia, kde si otvoria účet a na ten im exekútor nevie siahnuť.

Dá sa takto fungovať dlho?

Nie. Niektorí to dokážu dva roky, niekto tri, niekto päť rokov. Väčšinou po piatich rokoch aj tie majetky, ktoré prepísali na blízkych, chcú prepísať späť na seba. Chcú mať istotu a zabezpečenie do budúcnosti. Niekedy dostanú lepšiu pracovnú ponuku a spočítajú si, že keď splatia dlh, aj exekúciu, tak zarobia v konečnom dôsledku viac, ako keď nemajú istotu, či dostanú tú časť mzdy vyplácanú načierno alebo nie.

Koľko je takýchto špekulantov?

Nevieme rozlíšiť, koľko je špekulantov. My len vieme, že pätina exekučných prípadov je taká, že v nich dôjde k splácaniu až po piatich rokoch.

Nie je riešením, aby sa proti týmto špekulantom zasiahlo, ako ísť proti zákonu, ktorý môže pomôcť súdom a nemajetným ľuďom?

Ak by správne fungoval súdny systém a polícia, tak by k tomu ani nemalo prísť. Veď vyšetrovateľ by mal pomerne rýchlo vyšetriť, či niekto previedol majetok pomerne rýchlo potom, ako si zobral pôžičku alebo sa začalo voči nemu súdne konanie. Takýto človek by mal byť rýchlo odsúdený, a tým pádom by to bolo rýchlo vyriešené.

Stále nerozumiem, ako je možné, že sa niekto dokáže päť rokov skrývať pred exekúciou. Nie je to chyba exekútora, že takéto prípady, ako ste opísali, nenahlasuje?

Problém je, že tí naši dlžníci sú dostatočne kreatívni, aby dokázali nachádzať stále nové a nové spôsoby, ako sa exekúciám vyhnúť.

Ako napríklad?

V minulosti to bolo napríklad tak, že sa zamestnal a uzatvoril zmluvu na bratovo meno. Účet mal vedený na niekoho iného, aby mohol používať peniaze. Dnes je to skôr o tom, že sa idú zamestnať do zahraničia a majú tam otvorený účet. Pritom môžu fungovať pokojne tu, na Slovensku.

Môže sa dlžník dohodnúť so zamestnávateľom, aby mu nič nestrhával z platu?

V menších firmách sa to dá. Ale pri zamestnávateľovi, ako je Volkswagen či iný veľký podnik, je to nepredstaviteľné, aby niekomu strhávali a niekomu nie.

Priemerný dlžník

Žena: priemerný vek 48,4 roka, priemerná výška pohľadávky 2798 eur.

Muž: priemerný vek 46,9 roka, priemerná výška pohľadávky 2288 eur.

Zdroj: asins

Ak hovoríte, že pätina exekúcií sa začne splácať po piatich rokoch, tak by pomohla zmena zákona v tom, ak by sa tá päťročná lehota predĺžila?

Navrhovali sme, aby sa predĺžila na desať rokov. Je to trochu prehnané, ale človek v exekúcii sa tak dlho nevydrží skrývať. Vieme sa však baviť aj o siedmich či ôsmich rokoch. Lenže to nie je jediný problém tohto zákona.

A v čom teda ešte je?

Problém je aj v tom, že niektoré staré exekúcie sú vedené na podklade rozsudku rozhodcovského súdu, ktorý dnes exekučný súd nemusí akceptovať. Čiže by opätovný návrh na exekúciu súd zamietol a nepokračovalo by sa v nej. A tu vidíme aj protiústavnosť zákona.

Čiže ak zákon parlament schváli, skončí na Ústavnom súde?

Ak nám pri opätovnom návrhu pozastavia exekúcie, tak sa obrátime na Ústavný súd.

Viete povedať, ako pohľadávky najčastejšie vznikajú?

To sme nesledovali. Ale vieme povedať, že priemerná výška pohľadávky staršej ako päť rokov je 1400 eur. To je výška dlhu, ktorý by dlžníci dokázali splácať po 30 eurách mesačne zhruba päť rokov. A musím povedať, že inkasné agentúry, ktoré sú členmi našej asociácie, sa snažia s dlžníkmi dohodnúť. Vysvetľujú im, že najistejšia cesta je postupne splácať, a tak sa zbaviť dlhu.

A čo príslušenstvo či úroky a penále?

Myslím si, že väčšina našich členov je ochotná pristúpiť na to, že sa dlžníkom odpustí časť príslušenstva či úrokov. Dôležité je, aby dlžník splatil aspoň to, čo si požičal.

Asi sa však zhodneme, že určite existuje skupina ľudí, ktorá naozaj nemá ani tých 30 eur mesačne, aby dlh splatila. Aká veľká skupina to môže byť?

Neviem. Takúto štatistiku nemáme. Myslím si však, že by štát mal nechať na veriteľov, aby posúdili dlžníkov. Naozaj bežne odpúšťame ľuďom nejaké dlhy. Keď nám exekútor oznámi, že človek má desať podlžností vo výške 100-tisíc eur a nemá žiaden majetok, vieme, že aj keby žil dva životy, tak tie peniaze nikdy nesplatí. Preto apelujeme, nech veriteľ posúdi, či má zmysel exekúcia alebo nie.

Hovoríte, nechajme to na veriteľa. Lenže už teraz majú veritelia možnosť dať zastaviť exekúciu, ak je dlžník nemajetný. No asi to nerobia, keďže tie exekúcie na súdoch stále ležia.

Tu sa podsúva, že aký je to veľký problém – staré exekúcie na súdoch. Povedzme si pravdu. Osemdesiat percent exekučných konaní na súdoch sú také, že súd na začiatku vydal poverenie exekútorovi a odvtedy neurobil nič. Len vedie exekučný spis, a to dovtedy, pokiaľ v exekúcii nenastane zmena, ako zmena veriteľa, ukončenie exekúcie, predaj majetku, smrť dlžníka či veriteľa. Ak sa toto neudeje, súd nemá žiadne úkony.

Takže nesedí argument ministerstva, že tieto exekúcie idú podľa starých pravidiel a neustále zamestnávajú sudcov1 či vyšších súdnych úradníkov?

Ak dôjde k zmene veriteľa, ako napríklad k postúpeniu pohľadávok, čo sa deje, tak áno, ale je to jedna šablóna.

Áno, je to rutinná práca, ale zaberá tomu úradníkovi či sudcovi čas. Namiesto toho by asi mohol robiť niečo iné.

Asi áno. Ale to je jeden z argumentov, ako súdy vysvetľujú svoju preťaženosť voči ministerstvu. Aj keď sa exekučnej agendy zbavia, tak si nemyslím, že ich činnosť sa zrýchli.

Tento zákon by mal urobiť poriadok v exekúciách. Nevymožiteľné by zanikli, tie, v ktorých by veriteľ trval na vymožení, by spadali pod jeden súd. Čo je zlé na tom, ak chce ministerstvo takto poupratovať?

Ide o to, že exekútor, ktorý mal päť rokov pohľadávku, urobil nejaké úkony, zistil o tom dlžníkovi, čo mohol. Teraz má však spis zabaliť a odovzdať druhému exekútorovi (ak sa podá návrh na exekúciu, bude platiť náhodné pridelenie exekútora, pričom dlžník s viacerými exekúciami bude spadať pod jedného exekútora – pozn. redakcie) a my všetci daňoví poplatníci sa máme poskladať 40 miliónmi eur na odmenu pre exekútorov. A je pravda, že aj štátne organizácie, napríklad Sociálna poisťovňa, mali dohody s exekútormi, že si nebudú uplatňovať trovy. A teraz štát povie, že sa trovy budú platiť. Ak exekútor mal napríklad desaťtisíc spisov, tak zrazu, hoci nemusel v tých exekúciách vymáhať dosť efektívne, dostane 350-tisíc eur. A poskladáme sa na to všetci. Nehovoriac o tom, že vzniknú veľké problémy s odovzdávaním spisov. Neverím, že ak dôjde k prerozdeleniu medzi všetkých exekútorov, tak si len tak hladko odovzdajú spisy.

Ako mohol mať jeden exekútor stotisíc spisov?

Pretože pokiaľ nedošlo k zmene zákona, tak si každý mohol vyberať svojho exekútora. Tým, že Sociálna poisťovňa a iní veľkí veritelia podávali návrhy na exekúciu vybranému exekútorovi, tak niektorý exekútor mohol získať aj stotisíc spisov.

Z vašej argumentácie sa mi zdá, že vám najviac prekáža to, že ako majitelia pohľadávok ste do ich získania niečo investovali a teraz hrozí, že nielenže nič nevymôžete, ale ešte aj zaplatíte exekútorom trovy.

To je ďalší problém. Pri celom tom návrhu je prenesené bremeno poplatkov na veriteľov. Veriteľ zaplatil súdny poplatok za podanie žaloby, súdny poplatok za návrh na exekúciu 16,50 eura, teraz po piatich rokoch preto, že dlžník neplatil alebo sa vyhýbal exekúcii, by mal zaplatiť 35 eur za trovy. Ak chce podať opätovný návrh na exekúciu, tak zaplatí opäť 16, 50 eura a je otázne, či z tej pohľadávky niečo vymôže.

A nie je o tom podnikateľské riziko? Je predsa na veriteľovi, aby si zvážil, či návrh na exekúciu podá opakovane alebo nie.

Áno. Ale veriteľ nie je ten, kto zapríčinil tento stav. Preto sa nám zdá, že to prenášanie trov na veriteľa je nelogické.

Ako by ste to teda riešili? Veď nemá logiku pýtať trovy od dlžníka, ktorý nemá ani na splatenie dlhov.

Tiež nemá logiku, aby to platil veriteľ. Navrhujeme, aby trovy znášal povinný, a ak je povinný nemajetný, aby ich uhradil štát, keďže štát prikazuje zastavovať niektoré exekúcie. Ešte väčší problém je, že týmto zákonom budú odmeňovaní aj neschopní exekútori. Takí, ktorí v exekúciách neurobili nič, ale teraz dostanú preplatené trovy.

Áno, to sa mohlo stať. Ako veritelia ste mohli namietať exekútora a žiadať jeho výmenu, ak nič nerobil.

Áno. Preto, pokiaľ sa dalo, sme už pri návrhu na exekúciu navrhovali svojho exekútora. Ale polícia či poisťovňa to rozdeľovali medzi všetkých exekútorov v regióne. Niektorí boli schopní a niektorí menej schopní.

Rozumiem. Ale ak som ako zákazníčka nespokojná s nejakou službou, tak už do toho obchodu nepôjdem. Aj veritelia mohli namietať exekútora, ak s ním boli nespokojní.

V súkromných firmách sa to dialo.

Ako ovplyvnil vašu prácu náhodný výber exekútora, teda že už si ho nemôžete sami vyberať?

Zo začiatku sme sa borili najmä s technickými problémami, s ktorými bolo spojené spustenie celého systému. Návrhy na exekúcie sme museli podávať len cez elektronický formulár, pričom asi rok nebola možnosť podávať hromadné návrhy. Veľkí veritelia, ako Dôvera či banky, ktoré dávali sto až dvesto návrhov na exekúciu do týždňa, to zrazu nevedeli.

Prečo?

Lebo každú jednu exekúciu bolo treba vypisovať ručne do formulára, čo sa pri takom veľkom množstve nedalo.

Čiže sa nepodávali návrhy na exekúcie?

Nie.

Hovorili ste o tom, že kým ste si mohli vyberať exekútorov, tak ste si vyberali tých schopných a teraz to dostávajú aj tí neschopní. To sa už prejavilo?

Zatiaľ je to ešte príliš krátky čas. My sme prvé návrhy podávali začiatkom roka, čiže ešte nevieme povedať, ako exekútori konajú. Koncom roka alebo v júni 2020 to už budeme vedieť porovnať.

Kvôli čomu sa najviac ľudia zadlžujú?

Najčastejšie kvôli tomu, že človek niečo zabudne zaplatiť. Napríklad raz za rok má zaplatiť poistku za dom alebo nejakú službu a nemá nastavené pravidelné inkaso. Lenže to sú dlžníci, ktorým ak sa pošle upomienka, tak to ihneď zaplatia. Druhou skupinou sú dlžníci, ktorým sa náhle zmenila životná situácia – rozviedol sa, ochorel, stratil zamestnanie. Vtedy na chvíľu prestáva splácať. Niekedy na to reálne nemá peniaze alebo rezignoval a nemá chuť riešiť svoju životnú situáciu. U týchto ľudí je dôležité, koľko z nich sa napríklad opäť zamestná. Ak sa im to podarí, tak to postupom času splatia. Tretia skupina sú podvodníci a špekulanti, ktorí už pri žiadosti o úver nemajú záujem úver splácať  a zneužívajú súčasný stav prílišnej ochrany spotrebiteľa.

Máte štatistiku, koľkých ľudí by sa vlastne mohol dotknúť zákon o ukončení niektorých starých exekúcií?

Keď sme si porovnávali čísla s komorou exekútorov, tak nám vysvetlili, že odkedy existuje register exekúcií, tak bolo exekúcií starších ako päť rokov zhruba dva milióny. Z nich asi polovica je takých, kde nedošlo k žiadnemu splateniu, teda ani tých 15 eur za osemnásť mesiacov.

Koľkých ľudí sa ten počet exekúcií týka?

Asi 600-tisíc.

Je správne, ak naša spoločnosť odpúšťa zločin po desiatich rokoch, ale dlh neodpustí do konca života?

Je to tak a bolo to zavedené do nášho právneho poriadku preto, že časť našich dlžníkov sa snaží exekúcii vyhýbať, ako len môže. Preto to bolo tak nastavené. Vo Francúzsku napríklad neexistuje, aby bol niekto v exekúcii päť rokov. Snaží sa dlh čo najskôr splatiť. U nás sa ale v istom čase stalo takmer národným športom, že sa dlhy nesplácali.

Ak by zákon prešiel, hrozí morálny hazard? Vyšle ním štát signál, že ľudia nemusia splácať svoje dlhy?

Áno, je to morálny hazard. Tým, ako bola téma komunikovaná k verejnosti zo strany bývalej ministerky spravodlivosti.

Prečo?

Dva roky sa hovorilo o exekučnej amnestii, dlhy budú odpustené. Ľudia s tým žijú a bežne nám volajú a vysvetľujú, prečo by mali splácať svoj dlh, keď bude exekučná amnestia. Až posledný rok sa to zmenilo a vládni politici hovoria opatrnejšie. Lenže tou amnestiou ľudia stále žijú a niektorí si aj vyčítajú, že dlhy splácali. Hovoria si, že dnes mohli byť medzi tými, ktorým sa dlh odpustí.

Aký je váš odhad, ak zákon prejde, bude väčšina spokojných občanov alebo naopak, bude väčšina nespokojných a medzi nimi aj tí, ktorí pociťujú krivdu, lebo oni splácali a tí druhí nie a ešte sa exekúcie aj zbavia?

Keďže niektorí veritelia podajú opakované návrhy na exekúcie, tak ľudia asi pochopia, že dlhy treba splácať. Tu by som skôr hovoril o problémoch s nastavením oddlženia. Mnohí ľudia, ktorí prejdú osobným bankrotom, nemali byť oddlžení a len zneužívajú systém. Takže je trend, že ak niekto berie na seba finančný záväzok, tak k tomu pristupujú benevolentnejšie. Hovoria si, že v najhoršom sa im stane to, že štát ich oddlží.

Takže osobný bankrot sa zneužíva?

Určite. Asi 30 percent ľudí v oddlžení je takých, že pred oddlžením boli schopní splácať dlh, čím nesplnili základnú podmienku oddlženia – platobnú neschopnosť. Práve naopak, boli platobne schopní a chcú sa takto zbaviť dlhov.

Centrum nedostatočne preveruje, či je dlžník skutočne nemajetný?

Problém je definícia nemajetnosti- je človek s mesačným príjmom 1000 eur nemajetný? Napríklad človek, ktorý zarába 1500 eur, má dlh 10-tisíc eur z lízingu auta. Auto už predal, takže ho nevyužíva, a tak sa mu už nechce lízing splácať. Namiesto dohody s veriteľom sa nechá oddlžiť.

Takto bol zákon postavený alebo niekto robí chybu?

Ministerstvo spravodlivosti nám vysvetlilo, že účelom zákona bolo oddlžiť čo najviac ľudí. Veriteľom ponechali šesťročnú lehotu na to, aby mohli oddlženie napadnúť žalobou. Nechceli to ale robiť komplikovane, aby niekto preveroval, či je dlžník skutočne bez majetku.

Takže to má preverovať veriteľ?

Nechali to na veriteľov, ale nedali im žiadne možnosti, ako ten majetok preveriť.

Ako potom viete, že sú medzi nimi takí, ktorí zarábajú 1500 eur mesačne?

Vidíme, že dlh predtým splácali. A máme aj pôvodnú úverovú dokumentáciu. Keď si človek berie úver, musí deklarovať nejaký príjem. Vychádzame teda z toho, že súčasný príjem je buď podobný alebo väčší. Preto si myslíme, že človek, ktorý zarába 1000 eur, nemá byť čo oddlžený.

A nemohlo sa medzičasom stať, že ten človek je nezamestnaný, a to, že pred časom niečo deklaroval, už nemusí platiť?

Časť z nich môže byť nezamestnaná. Ale môj odhad je, že takých 70 % je naďalej pracujúcich. Vychádzame aj z toho, že nezamestnanosť u nás klesá a priemerná mzda rastie. Preto si myslíme, že majú väčší príjem ako v čase, keď si brali úver. Lenže nikto to neskúma a naše požiadavky, aby sa zmenili postupy centra právnej pomoci, ministerstvo ignoruje.

Čo ste im navrhli?

Stačilo by, aby centrum kontrolovalo, či je dlžník zamestnaný, aký má príjem. Tieto údaje vie Centrum právnej pomoci získať zo Sociálnej poisťovne, čo je rovnako štátna inštitúcia ako Centrum právnej pomoci. Potom cez katasterportál, či vlastní nehnuteľnosť a dôležité je preveriť aj snahu dlžníka, ako sa za posledný rok snažil dohodnúť s veriteľom. Pomohlo by aj to, aby centrum oslovilo veriteľov a navrhlo splátkový kalendár napríklad na 8 rokov. Ak by veriteľ nesúhlasil, potom nech je dlžník oddlžený. Týmto postupom by sa predišlo podvodným oddlženiam.

Aká bola reakcia ministerstva?

Doteraz nemáme odpovede na tieto návrhy.

Toto sú teda vaše hlavné predstavy, ako by sa osobný bankrot mal zmeniť?

Naša predstava je nastavenie osobného bankrotu ako v Českej republike, čiže dlžníci môžu byť oddlžení za tri roky, ak uhradia aspoň 60 percent svojich dlhov alebo za päť rokov, ak uhradia aspoň 30 percent svojich dlhov. Ak dlžníci nevedia uhradiť aspoň 30 percent svojich dlhov, rozhoduje súd o oddlžení, posudzuje, či dlžník vyvinul dostatočné snahu a na úhradu svojich dlhov a dlžník musí počas piatich rokov splácať mesačne aspoň 80 eur. Tak nastavené podmienky oddlženia ako u nás nie sú nastavené nikde v Európe.

Ani vo Francúzsku, kde je inštitút osobného bankrotu asi najbenevolentnejší? 

Vo Francúzsku je možné oddlženie aj bez minimálnej miery uspokojenia dlhov, ale existuje tam niekto ako poradca dlžníka a stále s ním pracuje. Dlžník mu musí preukázať všetky svoje zamestnania za posledné obdobie. Spätnú komunikáciu s veriteľmi, ako dlh splácal alebo aj to, ako minul zarobené peniaze. Až keď vidia, že dlžník má naozaj záujem dlhy riešiť a začať nový život, takzvaný refresh, potom poradca odporučí oddlženie. Nerobí sa to ako u nás, že automaticky všetkých oddlžíme a potom sa po piatich rokoch pozrieme na to, koľkí sa „refreshli“, zamestnali a nevyrábajú nové dlhy.

Aké sú najväčšie riziká toho, ak sa tento prístup nezmení a budeme tu mať desaťtisíce oddlžených ľudí bez snahy „refreshu“?

Ľudia to budú stále zneužívať a budú hľadať čo najľahšiu cestu ako získať peniaze z úveru a potom ho neplatiť.

Budú žiť na dlh bez splácania?

Presne. Lenže toto sa nedá robiť donekonečna. Keď objem nesplácaných úverov prekročí nejakú hranicu, tak už má problémy aj banka poskytujúca úver. Ak jej neplatí štyri či päť percent ľudí, vie straty z nesplácaných úverov vykryť. Ale ak ten objem nesplácaných úverov prekročí desať percent, už to nebude mať z čoho vykryť.

A potom nás čaká čo?

Buď sa zvýšia úrokové sadzby na úveroch, alebo sa prestanú úplne poskytovať úvery. Zhorší sa celkovo druhotná platobná neschopnosť. Klub 500 už teraz upozorňuje, že u niektorých zmluvných partnerov – u živnostníkov, začína byť problémom nedodržiavanie dohodnutých zmluvných podmienok. Nemajú na nich pritom žiadne páky, pri nesplnení zmluvnej povinnosti im uložia zmluvnú pokutu, ale niektorí živnostníci si zo zmluvných pokút ťažkú hlavu nerobia. Zmluvnú pokutu sa pokúsia vyriešiť v oddlžení. Už sa to začína diať. Vymožiteľnosť práva, dôvera, na ktorej funguje ekonomika, sa narúša.

Poďme späť ešte k zákonu o ukončení exekúcií, pretože už na tejto schôdzi budú o ňom rokovať poslanci. Lobovali ste u nich za to, aby zákon neschválili alebo aby ho pozmenili?

Donekonečna sme opakovali, že tento zákon nič nerieši a je to len predvolebné promo, na ktoré sa majú všetci daňoví poplatníci poskladať 40 miliónmi pre exekútorov.

No zdá sa, že tento argument vám nevychádza a o zákone budú rokovať. Čiže o čo sa budete snažiť?

Určite aspoň o to, aby sa posunula lehota, aké staré exekúcie to majú byť. Teda nie päť- a viacročné, ale aspoň sedem a viac. Okrem toho si myslíme, že každý racionálny človek chápe, že v časti istiny (požičaná suma) by nárok veriteľa mal byť nespochybniteľný a v tejto časti by sa exekúcie nemali zastavovať s povinnosťou úhrady ďalších poplatkov pre veriteľov. Pokiaľ ide o príslušenstvo, to by sa mohlo odpustiť, čo členovia asins v odôvodnených prípadoch odpúšťajú aj dnes. Priznávame, že v minulosti boli nebankové subjekty, ktoré si uplatňovali neprimerané pokuty. Tie nech sa pozastavia.

Aká bola doposiaľ reakcia poslancov?

Zatiaľ sa tvária tak, že sa blížia voľby a nič neriešiaci zákon chcú prijať za každú cenu aj na úkor všetkých občanov.

pavol jakubov
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pavol Jakubov (1978)

Pochádza z Bardejova. Študoval na Podnikovohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, od roku 2004 sa venuje pohľadávkam. Bol členom tímu, ktorý sa podieľal na správe pohľadávok odkúpených zo Slovenskej konsolidačnej v celkovom objeme 1,4 miliardy eur (42 miliárd slovenských korún). Od roku 2008 spravuje retailové pohľadávky v Bencont Collection, kde sa podieľal aj na vybudovaní a riadení oddelenia správy pohľadávok. Viceprezidentom Asociácie slovenských inkasných spoločností sa stal v marci 2019. Venuje sa oblasti legislatívy a jej dosahu na inkasný trh.

Celý článok v originálnom uverejnení TU